PREČO BY SME MALI MAŤ PRIVILÉGIÁ?

            Nemáte tušenia, aké pozoruhodné listy a telefonáty dostávam. Raz mi napríklad do Ríma telefonovala pani z Bavorska. Prosila ma, že jej manžel umiera, či by som snáď nemohol prehovoriť pápeža, aby mu ešte – skôr ako umrie – napísal list. Iní, a nie je ich málo, ma prosia, aby som im u pápeža vybavil audienciu. Alebo aby som im aspoň zohnal autogram. Alebo raz ma ktosi poprosil, či by som mu nevedel zaistiť vstup do vatikánskych múzeí bez toho, že by tak dlhú dobu musel vystáť pri pokladni.
            Na tomto nie je nič k smiechu. Pápež má skutočne inú prácu ako plniť takéto zvláštne priania – a ja vlastne takisto.
            Všetci tí vyššie spomínaní ľudia chcú mať nejaké výnimky, nejaké privilégiá. Ale prečo by to tak malo byť? Viete, aj ja si musím vystáť radu pred vatikánskymi múzeami. Pripadalo by mi totiž vyložene nespravodlivé, ak by som tú radu nemusel vystáť len preto, lebo som opát primas. A stojím v tej rade celkom rád, pretože tam nájdem príležitosť porozprávať sa s ľuďmi. Jediné moje privilégium je, že žijem v tak úžasnom meste s tak nádhernými múzeami!
            Ježiš s apoštolmi tiež riešil otázku privilégií. Zebedejovi synovia chceli sedieť v nebeskej sláve jeden po jeho pravici, druhý po ľavici. Ježiš odpovedá : „Kto chce byť prvý, nech je služobníkom všetkých.“
            Najradšej by som všetkým, ktorí mi píšu a volajú, odpovedal v rovnakom zmysle: „Prečo chcete byť niečo viac? Prečo nechcete byť radšej sestrami medzi sestrami a bratmi medzi bratmi? Nie je to omnoho krajšie?“

(zdroj: Notker Wolf, Prokletý mobil)